bojovníčka

    Vždy som si myslela, že mne sa to nemôže stať. Od narodenia mojich dcér som sa snažila ich pripravovať na život v našej spoločnosti. Samozrejme začínalo to učením rozprávať, chodiť na nočník, hrať sa...Keď prišli do veku "predpubertálneho" 8 - 10 rokov rozoberali sme spolu prvé školské lásky, "ohovárali" sme spolu chlapcov a popri tom som si ich pripravovala na ľahký presun pubertou.Teda aspoň som si to myslela, že bude ľahký.
    Nástrahy dnešnej doby, alebo bezmocnosť sú mojou nočnou morou.
    Staršia dcéra ma 14 rokov a stihla ma presvedčiť, že ona je tá ukážková pubertiačka, o ktorej píšu všetky články v časopisoch. Stihla skúšať fajčiť, dokonca aj prvý kontakt s alkoholom absolvovala. Nehovoriac o tom, že prvý vážnejší chlapec do ktorého bola zamilovaná má 18 rokov a fajčí marihuanu.Teda dúfam, že bola zamilovaná.
   Aby to nevyzeralo, že som nezodpovedná matka a ako som niečo také mohla dovoliť - nedovolila.
Cigaretu skúsila pri škole, alkohol na ceste zo školy. Spolužiačka kúpila fľašu a bolo. A lásku stretla v MHD. Nie je dieťa ulice, popri škole ani moc nestíha a predsa sa to stalo.
   Ale celé moje výchovné snaženie má aj výhodu, tak si to ja hovorím. Mám s dcérami otvorený vzťah, o všetkom mi hovoria, radia sa, aj keď nie vždy počúvajú.
    Moju pubertiačku sklamala láska, nechutia jej cigarety, nechce nikdy piť a vraj sa naplno ide venovať škole......dokedy? Asi ešte veľa nocí nebudem kľudne spať, budúcnosť mojich detí ma bude strašiť vždy. Mamičky to asi poznáte...